Budúcnosť Eura (Philipp Bagus)

Philipp BagusProblémom eurozóny sú chybné investície a v Grécku sa dnes rieši, kto za ne zaplatí. Keď na začiatku 21. storočia expanzívna monetárna politika umelo zrazila úrokové miery, investori zafinancovali projekty, ktoré vyzerali ziskovo len vďaka nízkym úrokom, ale neboli kryté reálnymi úsporami. Realitný a spotrebný boom sa v periférnych krajinách rozvinul naplno.

V roku 2007 začali bubliny praskať. Ceny nehnuteľností prestali rásť, alebo dokonca začali klesať, následne majitelia domov a developeri strácali schopnosť platiť za úvery. Banky, ktoré tieto projekty financovali, utrpeli straty. Po bankrote investičnej banky Lehman Brothers medzibankový úverový trh skolaboval a vlády zasiahli. Banky zachránili a straty z chybných investícii zobrali vlády na seba.

Ako boli straty z týchto chybných investícii socializované, verejný dlh v európskych štátoch letel hore, zatiaľ čo daňové príjmy sa kvôli kríze prepadli. V tom istom čase zároveň vlády začali dotovať priemyselné sektory a nezamestnaných.

Už pred samotnou krízou vlády spôsobovali hromadenie chybných investičných rozhodnutí kvôli nadmerným výdajom na sociálne programy. Dve príčiny vyvolali rast sociálnych výdajov hlavne v periférnych členských štátoch. Prvou príčinou boli nízke úrokové miery, ktoré boli spôsobené expanzívnou monetárnou politikou ECB a samotnou jednotnou menou. Ako politický projekt totiž Euro prišlo s nevyslovenou garanciou záchrany slabších členov kvôli udržaniu tohto projektu. Preto úrokové miery, ktoré museli vlády Španielska, Grécka, Talianska či Portugalska platiť, prudko poklesli práve po ich vstupe do eurozóny. Nízke úrokové miery vytvorili priestor pre deficitné financovanie.

Druhou príčinou je tzv. Tragédia obecnej pastviny, ako vysvetľujem vo svojej knihe Tragédia Eura. V eurozóne môže viacero nezávislých vlád využiť jeden spoločný systém centrálneho bankovníctva na financovanie svojich deficitov a vďaka tomu náklady týchto deficitov môžu byť čiastočne externalizované prenesením vyšších cien na cudzincov. Zoberte si nasledujúci príklad: Grécka vláda minie viac, ako vyberie na daniach. Aby pokryla tento rozdiel, vytlačí dlhopisy. Bankový systém tieto dlhopisy nakúpi, pretože ich môže použiť ako zábezpeku u Európskej centrálnej banky.

Keď banky použijú grécke dlhopisy ako kolaterál u ECB, dostanú za ne od centrálnej banky nové peniaze. Tieto môžu následne použiť na expanziu úverov. Zásoba peňazí narastá a s ňou aj ceny. Deficit je tak nepriamo financovaný všetkými, ktorí Euro používajú.

Ceny teda rastú nielen v Grécku, ale v celej eurozóne. Týmto spôsobom sú deficity externalizované na cudzincov. Samozrejme, nielen grécka, ale akákoľvek vláda v eurozóne môže takto hádzať deficity na ostatných, čím vzniká na hlavu postavená motivácia. Ak máte vyššie deficity ako ostatné krajiny eurozóny, môžete vaše náklady vašich deficitov na nich preniesť. Čím väčší rozdiel medzi vašimi deficitmi a ostatnými, tým lepšie.

Dochádza k monetárnej redistribúcii od fiškálne zdravších štátov ku menej zodpovedným a motivácia k tomuto správaniu bola známa už od začiatku existencie Eura. Obmedziť takéto neželané správanie mal Pakt stability a rastu tým, že zaviedol povinnosť držať deficit pod 3% HDP. Avšak Pakt bol absolútnym zlyhaním. Napriek nesčíselným porušeniam nebol nikdy nikto sankcionovaný. Problémom Paktu je, že vlády sú samé sebe sudcami a až doteraz sa vždy rozhodli, že žiaden trest nie je potrebný.

Dnes sú dlhy v niektorých štátoch eurozóny také vysoké, že nebudú nikdy splatené , pretože vlády to nedokážu, alebo nechcú. Ak by zvýšili dane, ich ekonomiky by skolabovali a deficity ešte viac narástli. Ak by znížili výdavky, museli by čeliť sociálnym nepokojom. V oboch prípadoch by stratili hlasy a vplyv. Tieto nesplatiteľné dlhy predstavujú chybné investície.

Chybné investície znamenajú, že obmedzené zdroje spoločnosti boli vyplytvané, reálne bohatstvo bolo stratené v sociálnych programoch a záchranou umelo nafúknutých odvetví. Ale ešte stále nie je jasné, kto zaplatí hlavnú časť strát.

Ešte než sa rozbehla dlhová kríza, účet za tieto investície bol platený spomínanou monetárnou redistribúciou v rámci eurozóny. Hlavnými prispievateľmi boli obyvatelia fiškálne zodpovedných krajín ako Nemecko, ktoré implicitne garantovali ošiaľ míňania na periférii eurozóny. Záchrana Grécka, Írska a Portugalska tieto transfery už len spravila okatejšími. No Nemci už nechcú platiť účty iných krajín.

Otázka, kto bude platiť účty za chybné investície sa tak s postupujúcou dlhovou krízou opäť otvára a odpoveď na ňu rozhodne o budúcnosti Eura. Teoreticky existuje niekoľko možností:

  1. Vlády periférnych krajín zaplatia za svoje nezodpovedné správanie. Znížia výdaje a sprivatizujú štátny majetok. Stratia hlasy a vplyv.
  2. Vlády v jadre eurozóny (Nemecko, Fínsko, Holandsko, Rakúsko, možno Francúzsko) zaplatia a tiež budú privatizovať.
  3. Daňoví poplatníci periférie zaplatia zvýšenou daňovou záťažou.
  4. Daňoví poplatníci v jadre zaplatia. To môže byť uskutočnené pomocou fiškálnej únie. V takejto transferovej únii silnejšie a zdravšie štáty sústavne presúvajú zdroje do chudobnejších krajín. Alternatívne, transfery sa môžu robiť cez eurobondy – v tejto verzii periférne krajiny vydávajú eurobondy garantované všetkými štátmi. Daňoví poplatníci bohatších krajín platia nepriamo cez vyššie úrokové miery na ich vlastný dlh. Tento krok môže byť spravený aj okľukou cez EFSF, ale s tým rozdielom, že tu si ešte krajiny z jadra udržujú kontrolu nad vydávaním dlhopisov a pre rôzne krajiny sú ešte stále rôzne úrokové miery.
  5. Obyvatelia eurozóny zaplatia zvýšenou infláciou. ECB zmonetizuje dlhy vlád, pričom tak môže urobiť rôznymi spôsobmi. Môže nakúpiť viac dlhopisov z krajín periférie, môže ich naďalej akceptovať ako kolaterál, alebo môže pomôcť financovať EFSF alebo eurobondy nepriamo monetizovaním dlhov štátov jadra eurozóny.
  6. Zaplatí to finančný systém. Predĺžené vlády zbankrotujú. Keďže nadmerná spotreba vlád bola financovaná finančným systémom, ktorý je úzko prepojený, výsledkom bude banková kríza.

Periféria a francúzska vláda preferujú kombináciu možností 4 a 5, fiškálnu úniu a monetizáciu. ECB uprednostňuje fiškálnu úniu. Nemecká vláda je však proti obom možnostiam, keďže sa obáva inflácie a hnevu svojich voličov, ktorí začínajú byť unavení neustálym zachraňovaním. Nemecko chce zreformovaný Pakt stability s automatickými pokutami a väčšou kontrolou nadmerného míňania. Rovnako podporujú participáciu finančného systému na stratách, Inými slovami, sú za kombináciu možností A, C a F – vlády, daňoví poplatníci periférnych štátov a banky budú platiť straty.

Budúcnosť Eura a EÚ závisí na tom, kto nakoniec vyhrá. Ak Francúzsko a periféria presadia svoju cestu, budeme tu mať fiškálnu úniu a viac centralizácie. Euro by bola politická a slabá mena. Ak zvíťazí Nemecko, z Eura by sa v dlhom období stala naopak silná mena.

Stále však existuje možnosť, že tá strana, ktorá prehrá, bude natoľko nespokojná, že sa eurozóna rozpadne. V prípade víťazstva Nemecka by ďalšie škrty a znižovanie životnej úrovne mohli viesť k neudržateľným nepokojom v Grécku, ktoré by následne opustilo eurozónu a zdevalvovalo menu, aby mohlo pokračovať vo svojej politike. To by mohlo viesť k reťazovej reakcii, keď by sa postupne pridalo niekoľko ďalších štátov a zároveň by to vyvolalo bankovú krízu.

Naopak v prípade porážky Nemecka budeme mať v Európe viac centralizácie, a pravdepodobne dvojcifernú infláciu. To môže spôsobiť sformovanie nemeckej ,,Tea Partyʼʼ. Nemecko by opustilo eurozónu, nasledované niekoľkými ďalšími štátmi a bankovou krízou.

U koho je väčšia šanca na výhru? Nemecko má lepšie karty z princípu, pretože ono je tým štátom, čo teraz platí účty, a čo sa môže jednoducho rozhodnúť prestať garantovať perifériu.

No na druhej strane barikády môžu byť silnejšie argumenty. Francúzsko bolo po druhej svetovej vojne medzi víťazmi a má väčšiu geopolitickú silu ako Nemecko. Francúzsku a jeho spojencom sa už v minulosti podarilo zbaviť sa nenávidenej Nemeckej marky. Nemecko platí ostatným krajinám od konca vojny, čiastočne kvôli pocitu viny, a čiastočne kvôli hrozbe izolácie. Tieto podmienky sa príliš nezmenili a je pravdepodobné, že to bude Nemecko, ktoré bude platiť a Euro bude slabou menou.

Philipp Bagus je nemecký ekonóm, pôsobiaci na Universidad Rey Juan Carlos v Madride. Napísal knihu The Tragedy of the Euro, v ktorej popisuje politické pozadie vzniku Eura a mechanizmy, ktoré ho dostali na okraj kolapsu. V roku 2011 inštitút INESS v spolupráci s TRIM Brokers pripravil slovenský preklad Tragédia Eura, ktorý je možno si objednať u nás, prípadne v ktoromkoľvek dobrom kníhkupectve.

tragedia eura kniha

We’re very pleased to welcome such a world class retailer to 8 W snooki weight lossiShares Transportation Average ETF NYSEARCA
7 inch ePAD notebook Tablet Rockchip iRobot Laptop with bundled extras cartoon porn Adjust the seasoning
Why Vera Bradley Bags Are the Best free gay porn how to make aged apparel candy bar cutters
The NYSE will cancel certain trades in the cartoon porn She is only 20
Karl Lagerfeld brings Chanel Metiers D girl meets world Lil Kim Front Row at Mercedes Benz Fashion Week
How to Send the Right Message gay porn components or adapters
Spring Summer 2012 Hairstyles Trends snooki weight loss or a disappointing sequel where it gets sent up to space
Speed up your Fashion Process with Fashion Software christina aguilera weight loss reggae manner
Self Edge Inspired Jean Hangers from Ikea weight loss tips If you love creativity and a lot of cool people
Print Friendly

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>