Zabudnite na Ameriku, blíži sa Taliansko

482815089_0860b38e34_bNa bojisku sociálnych sietí sa pomaly začína usádzať prach, burzy sú v čase písania komentára pokojné ako snajper s prstom na spúšti a v prvých náznakoch budúcej Trumpovej vlády prebleskujú príliš známe mená (Gingrich, Guliani, Palin, Mnuchin z Goldman Sachs…), aby sme ten „koniec mainstreamu“ museli brať bez štipky soli. Európanom odporúčam pomaly začať svoj zrak obracať na Taliansko.

O tri týždne, v nedeľu 4. decembra tam prebehne ústavné referendum o zmenách politického systému, týkajúcich sa právomocí hornej komory parlamentu a iných zásadných otázok deľby moci v krajine. Zmeny by mali podľa navrhovateľa, súčasného premiéra Mattea Renziho, prispieť k väčšej budúcej stabilite vlád v krajine, ktorá za posledných desať rokov mala päť rôznych premiérov (z toho Berlusconiho si užila dva krát). To nie je pre nás podstatné. Podstatné je, že s úspechom referenda Renzi spojil svoju premiérsku stoličku. „Nie“ v referende bude s veľkou pravdepodobnosťou znamenať predčasné voľby. Referendové „Nie“ je na ceste k víťazstvu a z výsledku amerických volieb získalo dodatočnú energiu, keďže Matteo Renzi bol jedným z najhlasnejším podporovateľov Hillary Clinton spomedzi európskych lídrov.

Predčasné voľby by za starých čias neboli ničím výnimočným, ale za starých čias nebolo lídrom prieskumov Hnutie 5-hviezd. Zvyšku Európy o ňom stačí vedieť to, že medzi hlavnými bodmi programu má referendum o zotrvaní Talianska v Eurozóne. A vzhľadom k výsledku brexitového referenda si ani ten najväčší euro-optimista nedovolí odhadnúť, ako by takéto referendum dopadlo.

Taliansko bolo dosiaľ majstrom prežívania. Ekonomike sa darí zle a to nie od krízy, ale už posledných 15 rokov. Že reálne talianske HDP je na úrovni roku 1997, hovorí asi za všetko. Napriek druhému najväčšiemu relatívnemu dlhu v EÚ (rozpočet nebol v pluse nikdy počas uplynulých 60 rokov). No aj vďaka tejto dlhodobej skúsenosti s verejným zadlžovaním je dynamika talianskeho dlhu priaznivejšia ako v Grécku, kde vytriezvenie z prehýrenej dekády prišlo doslova z večera do rána. Deficity sa vládam po väčšinu krízy darilo držať na uzde.

No aj tak musela ECB viackrát vykopávať defaultovú loptu z čiary, naposledy v lete 2012, keď úrok na talianskych dlhopisoch prekročil 7%. Pred pár dňami Renziho vláda Komisii predložila rozpočet 2017, v ktorom opäť žiadala o výnimky pre svoj deficit (v roku 2016 malo povolenú najväčšiu maximálnu možnú flexibilitu 0,75% HDP). K utečeneckej kríze priložila ako dôvod aj sériu zemetrasení. Komisia predloží oficiálny názor 16 novembra.

Dovolí si Taliansku robiť dva týždne pred referendom problémy? Už teraz je výnos na 10-ročných  talianskych dlhopisoch cez 2%, hodnota, ktorú sme tu nevideli už rok a pol. Európa si sotva dovolí zavariť v týchto časoch na problém v tretej najväčšej ekonomike kontinentu. Nebezpečie je skôr iné. S novou vládou v Ríme by mohlo prísť k definitívnemu pochovaniu aj tých náznakov fiškálnej disciplíny, ktorú sa Brusel snaží vybudovať. Potom to bude obed zadarmo, kde najväčší žalúdok berie všetko.